MMXXV AD

RODINNÉ DEDIČSTVO PATRÍ DEDIČOM

Kontinentálne európske šlachtické tituly dnes

Všetky európske monarchie okrem Nórska uznávajú šľachtické a dedičné tituly. Ich kráľovské a kniežacie dvory tiež umožňujú ich používanie ako zdvorilostné tituly osobám, ktoré na ne mali nárok za bývalých monarchistických režimov, pokiaľ nie sú akreditované (napr. na „Court of St James”) v diplomatickej funkcii bez použitia svojich historických titulov. Takéto zdvorilosti neznamenajú zákonné právo na akýkoľvek titul v domovskej krajine držiteľa titulu, hoci zahraniční šľachtici môžu byť začlenení do šľachty inej krajiny s obmenou pôvodného šľachtického titulu rodiny po ich naturalizácii v niektorých monarchiách (Belgicko, Lichtenštajnsko, Luxembursko, Holandsko, atď.)

Nemecko

Nemecké kráľovské a kniežacie rodiny včítane šľachty používali dedičné tituly, šľachtické tituly boli dedičné všetkým legitímnym potomkom v mužskej línii, mužskej a ženskej línii: primogenitúra nebola obvyklá okrem Pruského kráľovstva. Hoci nemecká šľachta po páde Nemeckej ríše v roku 1918 stratila svoje dedičné výsady, vrátane hodností, štýlu a vyznamenaní, šľachta ako taká nebola zrušená, ale dedičné tituly jej príslušníkov boli prevedené na časti priezvisk jednotlivcov. Osoby legálne osvojené šľachticmi s titulárnymi priezviskami tým získavajú právo používať priezvisko, nestali sa však členmi šľachty za monarchie ani dedičmi tradičných rodových titulov a nestávajú sa tak ani postmonarchiou.

Rakúsko

Tituly boli dedičné pre všetkých zákonných potomkov v mužskej línii, mužov a žien; primogenitúra nebola zvyčajná. Rakúsko však po prvej svetovej vojne zákonné zrušilo dedičné šľachtické tituly a dodnes ich používanie zakazuje.

Uhorsko

Príslušníci uhorských kniežat a šľachty mali dedičné tituly a ich šľachtické tituly boli dedičné pre všetkých legitímnych potomkov v mužskej a ženskej línii. Uhorské dominia, ktoré kedysi mali panovníkov “malých kráľovstiev” (Kiskirályság), ako boli napríklad Kiskirályság Aba; Kiskirályság Csák; Kiskirályság Akós; Kiskirályság Borsa; atď., ktorí udeľovali šľachtické tituly, a dodnes môžu uplatňovať svoje kráľovské výsady súvisiacimi so šľachtickými titulami a erbami. V Maďarsku a v bývalých uhorských štátoch už neexistuje štátny orgán, ktorý by mohol rozhodovať medzi dvoma samostatnými žiadateľmi o takýto titul. Avšak v bývalých krajinách Uhorska existuje „Kolégium dedičnej šľachty Uhorska“ (The College of the Hereditary Nobility of Hungary), ktoré môže slúžiť ako rozhodcovský orgán v týchto záležitostiach. Účasť je dobrovoľná a s arbitrážou nemusia súhlasiť obe strany. Maďarské súdy taktiež akceptujú rozhodnutia a dedičné grandy vydané inými národnými jurisdikciami.

Hoci sa Rakúsko-Uhorská / Habsburská ríša v roku 1918 zrútila, uhorská šľachta nestratila svoje dedičné výsady vrátane hodností, štýlu a vyznamenaní až do pádu Maďarského kráľovstva v roku 1946. Samotná šľachta však nebola zrušená, a dedičné tituly mnohých jej príslušníkov zostali ako súčasť priezvisk jednotlivcov. Osoby legálne osvojené šľachticmi s titulárnymi priezviskami tým získavajú právo používať priezvisko a niekedy sa tieto osoby stávajú aj dedičmi tradičných titulov rodiny alebo ich šľachtických majetkov.

Taliansko

V Taliansku, kde sa šľachtické tituly od roku 1948 oficiálne neuznávajú a kde bola šľachta na základe feudálnej držby vo väčšine regiónov v období tesne pred rokom 1820 zrušená, nemôže adoptívne dieťa získať titul svojho adoptívneho rodiča a žiadny právny akt nemôže slúžiť na vzdanie sa dedičného titulu. Žiadna talianska publikácia alebo záznam, dokonca ani oficiálny register Consulta Araldica (Libro d’Oro sa teraz uchováva v Archivio Centrale dello Stato v Ríme-EUR), nie je skutočne úplným záznamom talianskych šľachticov, panošov a Armiger – (osoba oprávnená používať erb).

Množstvo legitímnych titulov uznávaných v predunitárnych talianskych štátoch (Kráľovstvo dvoch Sicílií, Toskánsko, Parma, Modena, Pápežský štát), ako aj Republika San Maríno, nebolo v rokoch 1860 až 1948 v Taliansku uznané. Vo väčšine prípadov išlo o malé barónie, menšie vrchnosti (signorie) alebo beztitulované nobilitácie (patrizi). V súvislosti s tým by niektoré sicílske tituly mohli prejsť na ženské dedičky v prípade neexistencie blízkeho mužského príbuzenstva a v niekoľkých prípadoch existujú žiadatelia (v ženských líniách) v Španielsku, ako aj v Taliansku, pričom prvý z nich sa zameriava na právne predpisy dvoch Sicílií (pred rokom 1860) a druhý uvádza talianske právo (po roku 1860). Väčšina paralelných nárokov (zvyčajne španielskych občanov) bola vznesená po roku 1948, keď bola talianska ústava pozastavená “Consulta Araldica” (talianska heraldická autorita), ktorá zrušila uznávanie šľachtických titulov.

Poľsko

Na rozdiel od iných európskych štátov, Poľsko-litovské spoločenstvo a jeho predchodcovia nemali šľachtickú triedu rozdelenú na vojvodov, grófov, barónov atď. Privilegovaná šľachtická / džentlmenská trieda, (szlachta), si boli teoreticky rovní a tvorili 6–12 % obyvateľstva. Problém nepravdivých nárokov na “szlachtu” bol rozšírený v 16. storočí, a Hieronim Nekanda Trepka takéto falzifikáty odsúdil v Liber generationis plebeanorium.

Po rozdelení Poľska (1772 – 95) poľský štát zanikol. Niektorí poľskí šľachtici dostali tituly ruskej šľachty, francúzskej šľachty, pruskej šľachty, uhorskej šľachty, sedmohradskej šľachty alebo rakúskej šľachty.